Ako dieťa som veľmi často mávala nočné mory. Dodnes ma neopustili, aj keď sa v nich už objavujú iné príšery ako kedysi. Moja depresia mi pripomína plášť ušitý z mojich najhorších nočných môr, vkráda sa do mojich dní, až kým ma úplne nezahalí.

Radosť, ktorú prežívam, keď sa depresia trochu stiahne, mi pripadá nekonečná. Vtedy sa mi na chvíľu podarí zabudnúť, že ma vôbec táto choroba navštívila. No keď sa opäť vynorí, deje sa presný opak. Zabúdam, že som sa niekedy cítila aj inak.

Nič neumlčí jej refrén v mojej hlave: „Si otrasná, sebecká, škaredá a nikto ťa nemá rád.“

Niekedy pripomína skôr film ako hlas. Pred očami sa mi dookola prehrávajú scény odmietnutia, poníženia a vylúčenia (skutočného alebo domnelého), až kým sa nezačnem nenávidieť.

Niekedy sa nedeje vôbec nič.

Inokedy zas cítim, že som uviazla v temnote a nezostáva mi iné len spať alebo plakať, až kým mi nezačne búšiť v hlave. Jem, pijem, píšem, zabáram si nechty do kože, len aby som prehlušila bolesť, ktorá vyčíňa v mojom vnútri. V také dni je pre mňa víťazstvom už len to, že vôbec vstanem. Cítim sa presne tak, ako spieva Richard Müller v piesni Tlaková níž: „Z postele nepohnem sa, nechaj ma tak… Padám, padám, padám…“

Ale na tej temnote je aj niečo upokojujúce. Poznám ju odpredu aj odzadu. Zažívam ju tak často, že mi niekedy pripadá ako deka, ktorá zahalí a utíši každý iný pocit či myšlienku.

Depresia je viac než len neistota či úzkosť, hoci aj tie sú jej súčasťou. Je to smútok, ale hlbší než akýkoľvek žiaľ, ktorý som dosiaľ zažila. Je to hnev, no znepokojivejší než akákoľvek zlosť, ktorú som kedy pocítila. Je to osamelosť, ktorá presahuje akúkoľvek samotu spôsobenú neprítomnosťou iných. Je to ľahostajnosť bez nádeje na zlepšenie – apatia, akú zažívam len počas depresie. Sústredí v sebe všetku bolesť z minulosti a stokrát ju znásobí.

Ale na tej temnote je aj niečo upokojujúce. Poznám ju odpredu aj odzadu. Zažívam ju tak často, že mi niekedy pripadá ako deka, ktorá zahalí a utíši každý iný pocit či myšlienku. Neprekvapí ma, lebo všetko, s čím príde, som už počula a cítila. Nevyvoláva vo mne nepokoj, lebo keď na mňa doľahne, nemám silu na nič iné než na prežitie.

No aj táto vôľa žiť je chabá. Čím silnejšie ma depresia zachváti, tým viac túžim zanechať za sebou svoj život – príliš temný a ťažký na to, aby som ho zvládla.

Možno si ako ja. Možno máš pocit, že temnote depresie čelíš osamote. Pre človeka, ktorý si tým sám neprešiel, je ťažké pochopiť, čo cítime, a preto môžeme mať problém požiadať o pomoc. Ja si však vždy pripomínam jednu vec a chcem ju pripomenúť aj tebe: nie si sám!

Ak nám napíšeš, niekto z nášho tímu sa s tebou rád spojí, vypočuje si ťa a ponúkne ti pomoc.

Ak zápasíš s myšlienkami na samovraždu, prečítaj si Števov príbeh.