Dvanásť rokov som pracovala v toxickom pracovnom prostredí. Deň čo deň som do práce prichádzala s tým, že som nevedela, či budem mať prácu aj na sklonku dňa. Prácu som zúfalo potrebovala, lebo sme podporovali syna, ktorý bol dlhodobo nezamestnaný. Okrem toho sa k nám nasťahoval náš starší syn so svojou smrteľne chorou manželkou. Síce dostávala čosi aj od štátu, ale nestačilo im to na to, aby si mohli prenajať byt. Syn pracovať nemohol, lebo sa o ňu bolo treba neustále starať. Vďaka tomu, že bývali u nás, ušetrili na strave a ubytovaní.

Do práce som nastúpila v čase, keď mnohé spoločnosti krachovali. Na začiatku to nebolo až také zlé. Všetci sme pracovali na jednom poschodí peknej budovy. Nikto však nemal čas na moje zaúčanie a všetci kolegovia na našom oddelení boli pár mesiacov pozadu s prácou. Našťastie som sa spriatelila so sekretárkou a keďže predtým pracovala na mojej pozícii, aspoň čiastočne ma vedela usmerniť v tom chaose, ktorý tam vládol. Manažér, ktorý ma prijímal, ma časom povýšil. Dokonca som dostala aj vlastnú kanceláriu.

Bola som terčom neustáleho ponižovania a výsmechu.

Potom si materská spoločnosť povedala, že nájom v našej peknej budove je vzhľadom na hodnotu našich výstupov privysoký. Presťahovali sme sa do malej budovy, ktorá bola súčasťou nákupného centra. Všetci sme boli v jednej veľkej otvorenej kancelárii, kde sme boli od seba oddelení len priehradkami. Môj pracovný priestor neposkytoval žiadne súkromie. Sedela som rovno pred kanceláriou novej manažérky a tá si ľudí k sebe nevolala telefonicky, ale vykrikovala na nich. To ma neustále vyrušovalo v práci a nedokázala som sa sústrediť. Napriek tomu mi manažérka nakladala čoraz viac práce, aby mi dokázala, že sa jej nevyrovnám.

Požiadavky zo strany materskej spoločnosti vzrástli a boli sme pod väčším tlakom. Vedeli sme, že vzhľadom na finančný status našej klientely boli tieto požiadavky nesplniteľné. Materská spoločnosť však sídlila na opačnom konci krajiny, nikdy nenavštívila náš kraj a nezaujímalo ju, či sú stanovené ciele splniteľné, alebo nie. Mnohých zamestnancov to dotlačilo do nezdravého boja o pracovné miesta.

V práci som bola terčom neustáleho ponižovania a výsmechu, a to nielen zo strany vedenia, ale aj od niektorých kolegov. Jedna manažérka prejavila zdanlivý záujem o môj rodinný život a ja som sa jej zdôverila s niektorými vecami z môjho súkromia. Tvárila sa, že sme priateľky, ale po čase som si uvedomila, že mi vrazila dýku do chrbta a šírila o mne klebety. Mala som pocit, že celé pracovisko sa na mne smeje, a stala som sa ešte plachejšou.

S mojím zdravotným stavom to išlo dolu vodou a nekontrolovateľne mi vyskakoval tlak. Odjakživa som mala nízke sebavedomie, čoskoro sa pridružila aj depresia a pocity úzkosti. Nepomáhal mi ani fakt, že som mala nadváhu a mala som už po šesťdesiatke, kým väčšina mojich kolegov bola o dosť mladšia. Každé ráno som sa musela nútiť vstať a ísť do práce. Domov som prichádzala unavená a vystresovaná, čo išlo na úkor nášho manželstva. Viac než raz som uvažovala nad samovraždou, ale svojmu psychológovi som sľúbila, že to nespravím. Dal mi podmienku, že skôr než sa o niečo pokúsim, porozprávam sa s ním a ešte niekým, komu dôverujem.

Vďaka poradenstvu naše manželstvo prežilo. Aj duševné zdravie sa mi čiastočne prinavrátilo, najmä vďaka tomu, že si moja rodina uvedomila, akým toxickým sa mi stalo moje pracovné prostredie. Posledný rok som zvládla vďaka podpore rodiny a priateľov. Začala som sa angažovať v charitatívnych organizáciách. Prinášalo mi to nové podnety a dokázala som sa lepšie sústrediť. Moje pracovné prostredie sa nezlepšilo. Vlastne bolo čoraz horšie. Ale zmenilo sa niečo vo mne.

Zmenilo sa niečo vo mne.

Začala som sa viac zapájať do života svojej komunity. Stala som sa stala aktívnou členkou jednej ženskej organizácie a po čase som si konečne uvedomila, že moja práca stojí za pochvalu. Ľudia, ktorých som ani veľmi nepoznala, ma chválili za dobre odvedenú prácu, hoci sa mi zdalo, že nerobím nič výnimočné. Až ma šokovalo, keď ma nominovali na predsedníčku.

Ku koncu môjho pracovného pomeru ma kolegyňa klamstvom donútila vytlačiť niečo pre rodinného príslušníka, čo bol dôvod na výpoveď. Tak som sa bála, že som na druhý deň nešla do práce. Konateľka firmy sa ma spýtala, prečo som to spravila, a ja som sa zatvárila tak zmätene, že okamžite pochopila, čo sa stalo. Kolegyňa sa snažila týmto podrazom dosiahnuť moju výpoveď. Konateľka sa ma zastala, ale pre mňa to bola posledná kvapka. Oznámila som vedeniu, že ku koncu fiškálneho roka odchádzam do dôchodku.

Tých 12 rokov pre mňa stále zostáva obdobím skutočnej temnoty a odkedy som odišla do dôchodku, už som na staré pracovisko nevkročila. Po odchode do dôchodku som veľa spala a postupne sa mi uzdravili myseľ aj telo.

Naďalej som aktívna v dobrovoľníckych organizáciách, dokonca som bola zvolená do niekoľkých vedúcich pozícií. Vďaka pozitívnej a podnetnej atmosfére sa mi vrátila veľká časť môjho sebavedomia a našla som si mnoho vynikajúcich priateľov. Postupne sa ku mne pridal aj môj manžel a aj v sedemdesiatke sme veľmi aktívni.

Stala som sa silnejšou vďaka toxickému pracovisku? Nie. Stala som sa silnejšou vďaka ľuďom, s ktorými trávim čas teraz. Naučila som sa vymaniť sa z toxických situácií a vyhýbať sa toxickým ľuďom. Namiesto toho sa obklopujem pozitívnymi, láskavými ľuďmi, s ktorými máme spoločné ciele a postoje.

Ak aj ty pracuješ v toxickom prostredí, ktoré ťa dusí, môže ti pomôcť, keď sa o tom s niekým porozprávaš. Nemusíš sa s týmto problémom trápiť osamote. Vyplň priložený formulár a jeden z našich e-koučov sa ti čoskoro ozve. Je to dôverné a bezplatné.