Mám veľmi, ale veľmi úzkostlivého psa. Kým sa ráno chystám do práce, všade ma prenasleduje. Vie, že sa blíži neodvratné: odídem a on bude úplne sám. Nervózne za mnou pobehuje všade, kam sa pohnem. Vždy keď ho nechám doma, narieka, kňučí a breše – je bezradný a bezmocný. Úplne ho zachváti úzkosť.

Vtipné, smutné alebo desivé na tom je to, že tú úzkosť asi pochytil odo mňa. Aj ja si veľakrát pripadám bezmocná. Pociťujem ostrú bolesť v hrudi, čudné brnenie, ktoré ma vedie k presvedčeniu, že buď mi doslova vybuchne srdce, alebo som na pokraji smrti či infarktu. Aj vo chvíli, keď píšem tieto riadky, mám pocit, akoby tiaž na mojej hrudi stále narastala. Mám pocit, že sa dusím, topím a upadám do mdlôb – a to všetko naraz.

Ako dieťa som sa neustále trápila kvôli maličkostiam: napríklad čo budem mať na obed alebo či mám dosť peňazí na to, aby som si v prípade potreby niečo kúpila. Každý deň som volávala mame zo školy a ona ma musela uisťovať, že všetko bude v poriadku. O pár rokov sa to trochu zlepšilo a darilo sa mi držať si svoju ustarostenosť ako-tak na uzde. Trápili ma bežné veci: aby som mala dobré známky, aby som neprišla o svoju brigádu a aby som si jedného dňa našla dobrého manžela.

Keď však mojej mame diagnostikovali smrteľnú chorobu, všetko sa zmenilo. Moja úzkosť sa vrátila a drží sa ma do dnešného dňa. Odvtedy sa neustále obávam vecí, ktoré nie je možné predvídať ani zmeniť:

• Bojím sa, že je len otázkou času, kedy ja alebo niekto z rodiny zomrieme na rakovinu.
• Obávam sa, že sa na hlasný štekot a skučanie môjho psa príde sťažovať ďalší sused.
• Bojím sa, že keď pôjdem na stretávku zo strednej školy, budem sa popri právnikovi, lekárovi alebo spolužiakovi, čo založil úspešnú firmu, cítiť totálne neschopná.
• Bojím sa, že všetky moje tehotenstvá sa skončia samovoľným potratom – hoci som zatiaľ nebola tehotná.

A tak ďalej, a tak ďalej. Desím sa toho, že ľudí sklamem, a tak radšej nič neriskujem. Často odmietam pozvania na spoločenské akcie, lebo v prítomnosti iných pociťujem úzkosť. Ohľadom všetkého mám sklon predstaviť si hneď ten najhorší scenár. Vo svojich predstavách som už bola pripútaná na lôžko, vo väzení, vyhodená z práce, rozvedená, a dokonca aj pochovaná. Moja myseľ je niekedy desivé miesto.

Moje úzkostné myšlienky sa vždy vynoria v tom najhoršom čase. Raz som mala zo stretnutia so šéfom taký strach, že som len lapala po dychu a sotva som zo seba vysúkala jednu vetu. Keď som doma sama a zmocní sa ma panika, bojím sa, že dostanem infarkt a nikto nezistí, že som zomrela. Keď som v kine a začne mi vibrovať telefón, okamžite mi napadne, že sa stalo niečo zlé, a už plánujem, ako sa dostať zo sály tak, aby som spôsobila čo najmenší rozruch.

Ohľadom všetkého mám sklon predstaviť si hneď ten najhorší scenár. Vo svojich predstavách som už bola pripútaná na lôžko, vo väzení, vyhodená z práce, rozvedená, a dokonca aj pochovaná.

Niekde som čítala, že ak vopred čakáš, že budeš sklamaný, už ťa nemá čo sklamať. Ja som sa v mnohých situáciách naučila očakávať to najhoršie. Zaujímavé je, že som vydatá za spontánneho a bezstarostného človeka, a tak si vieš predstaviť, ako stuhnem, keď môj manžel prijme pozvanie na nejakú spoločenskú akciu bez toho, aby sa ma na to najprv opýtal.

Pravdupovediac som odjakživa obdivovala jeho odvahu a ochotu skúšať nové veci, aj keď vyzerajú trochu desivo. Často za ním prichádzam v slzách a pýtam sa ho, ako mám zabrániť tomu, aby ma veci paralyzovali. On v situáciách, kde má slobodu robiť chyby, priam prekvitá. Kdežto ja panikárim už len pri pomyslení na to, že by som urobila chybu.

Ak máš pocit, že aj tvoja myseľ neustále zabieha k tým najhorším scenárom a že ťa chytajú obavy ohľadom každej maličkosti, napíš nám o tom. Úzkosť môže byť ako tieň, ktorý ťa prenasleduje na každom kroku. Aj keď sa ti zdá, že pred ňou nemožno uniknúť, nebojuj s ňou osamote. Napíš nám a za krátky čas sa s tebou spojí jeden z našich e-koučov.