Ľudia ma vnímajú ako človeka, ktorý si toho na plecia nakladá viac než dosť. Rada skúšam nové veci, a tak som v jednom kole. Čakám, kedy sa život konečne trochu spomalí… Čakám na to väčšinu svojho života. Pred niekoľkými mesiacmi však moja zaneprázdnenosť dospela do bodu, ktorý bol neúnosný.

Mala som prácu na plný úväzok a popri nej som ešte podnikala. Taktiež som vypomáhala ako dobrovoľníčka v odvykacom programe, mala som rodinu a cez víkendy som sa snažila utužovať vzťahy aj so širšou rodinou. To všetko som robila rada, no cítila som, ako na mňa čoraz viac dolieha môj nabitý kalendár.

Potom nastúpila nespavosť.

Nepoľavila som. Mala som na výber? Nemohla som jednoducho prestať. Musela som pracovať. Ľudia ma potrebovali. Ja som potrebovala byť s rodinou a priateľmi. V noci mi niekedy pomohli lieky na spanie, cez deň ma držala na nohách káva a energetické nápoje. Každý večer som si líhala do postele s obavami, že nebudem vedieť zaspať, čo môjmu preťaženému mozgu len pridávalo stres.

Bola som zvyknutá na každodenný zhon a zdalo sa mi, že to je normálne. Kolegovia si však všimli, že musím vynakladať čoraz väčšie úsilie, aby som všetko zvládla. Opakovane sa mi stalo, že som na niečo zabudla a musela sa za to ospravedlniť. Nikto však nevedel, ako veľmi na mňa dolieha stres. Keď sa na toto obdobie pozriem spätne, akcie s rodinou a priateľmi vidím rozmazane. Akoby som niekoľko mesiacov života prežila v akejsi hmle. Jeden deň sa mi zlieval druhým, bez akéhokoľvek oddychu.

Nemohla som prestať. Musela som pracovať. Ľudia ma potrebovali.

Nebolo prekvapením, že som vyhorela. Po niekoľkých prebdených nociach za sebou som sa raz ráno zobudila s neutíchajúcim plačom. Bola som vyčerpaná. Predstava, že by som mala vykročiť do ďalšieho dňa, bola neúnosná. Chcela som sa vyspať, no mozog mi to nedovolil.

Zašla som za priateľkou psychologičkou. Spravila mi nejaké testy a zistila, že mám depresiu, dokonca že som na hranici silnej depresie. Okamžite som musela začať konať. Zobrala som si voľno v práci. S nevôľou som sa vzdala svojej druhej práce. Porozprávala som sa so šéfom a on súhlasil, že niektoré moje povinnosti pridelí iným. Lekár mi predpísal antidepresíva a začala som chodiť k psychologičke.

Potrebovala som, aby mi niekto pomohol pochopiť, prečo som to nechala dospieť až sem. Musela som sa vyrovnať so skutočnosťou, že som len jeden človek a že nemôžem pracovať za troch. Musela som sa o seba začať starať. Vtedy mi to pripadalo veľmi sebecké, no zistila som, že je to tak. Nebola som stvorená pre šialené tempo, akým som žila.

Pravda je taká, že činnosti, ktorými som si plnila život, mi dodávali pocit užitočnosti a hodnoty. Musela som pochopiť, že moja hodnota nespočíva v tom, čo robím, ale v tom, kým som. Nastal čas spomaliť a naučiť sa mať rada samu seba. Nie sme roboti, ale ľudské BYTosti. No ja som však popri tom neustálom robení vecí nemala čas len tak „byť“. Nie je ľahké vytesniť hluk a zaneprázdnenosť a jednoducho sa stíšiť. Teraz si však uvedomujem, aké je to dôležité.

Ak máš pocit, že aj tvoj život je ako kolotoč, z ktorého sa nedá vystúpiť, nie si sám. Radi sa o tom s tebou porozprávame.