Po dvadsiatich rokoch manželstva som sa cítila, akoby ma manžel opustil. Veľmi ma trápilo, že si na mňa nenachádzal čas. Mala som pocit, že nás už takmer nič nespája. Potrebovala som, aby ma počúval a dal mi najavo, že mu záleží na tom, ako sa cítim. Aby sa mi pozrel do očí a stál pri mne, aby som vedela, že sa oňho môžem oprieť.

On však nevedel ako. Celé roky mi v jeho živote patrilo druhé miesto. Na prvom bola jeho firma. Keď som mu povedala, ako sa cítim, zmietol moje pocity zo stola. Vraj si to len namýšľam. Začala som mať pocit, akoby som naše deti vychovávala sama. On bol v práci a po večeroch venoval veľa času dobrovoľníctvu a charite. Mnohí si ho vážili a potrebovali jeho pomoc. Oberalo ho to však o čas s rodinou. Aj my sme ho potrebovali. Ja som ho potrebovala.

Po večeroch som v obývačke sama pozerala televíziu, kým on ešte niečo doťahoval vo svojej kancelárii. Alebo prišiel domov, rýchlo do seba niečo hodil a už bežal na večerné stretnutie. Pravidelne mi nechával zoznam vecí, ktoré bolo treba vybaviť, na čo som mu hovorila: „Nie som tvoja sekretárka. Haló! Som tvoja žena.“

Vždy sľuboval, že čoskoro pribrzdí: „Len čo dokončíme tento projekt, už nebude taký zhon a veci sa vrátia do normálu.“ Bolo to ako naša rodinná mantra. Nikdy však nepribrzdil.

Na jeden Deň matiek som sa totálne zosypala. Odvtedy Deň matiek neznášam. Začala som plakať a plakala som asi tri dni. Bolo to, ako keď praskne balón… a vyfučí z neho všetok vzduch.

V tie dni som pri sebe nezniesla nikoho. Potrebovala som byť sama. Pozerala som do prázdna. Nedokázala som nič urobiť. Len som nečinne sedela. Lekár mi povedal, že som sa nervovo zrútila.

Keď som mu povedala, ako sa cítim, zmietol moje pocity zo stola. Vraj si to len namýšľam. Začala som mať pocit, akoby som naše deti vychovávala sama.

Musela som začať brať lieky. Prvé lieky môj stav ešte zhoršili a v hlave som mala obrovských chaos. Druhé mi aspoň pomohli trochu sa upokojiť. Lekár povedal, že pol roka nemám robiť nič, a ja som poslúchla.

Prešlo pár týždňov, kým Danovi došlo, aká je situácia vážna. Môj stav sa nezlepšoval. Najprv si myslel, že som sa zosypala kvôli stresu spojeného s naším rušným životom, ale nakoniec si uvedomil, že v tom zohral úlohu aj on.

V rámci poradenstva, ktoré sme navštevovali ešte pár rokov po mojom zrútení, sa ho psychológ spýtal: „Prečo sa tak urputne snažíte popierať pocity svojej manželky?“ Po tejto otázke mu to došlo. Uvedomil si, že keď dlhodobo ignoroval moje pocity, niečo v mojom vnútri sa akoby uzavrelo, a keď ma nepočúval, musela som niesť všetok stres zo života sama.

A tak sa prestal angažovať v mnohých zo svojich projektov a skutočne sa snažil počúvať ma. Dokonca sa začal učiť, ako sa so mnou podeliť o vlastné emócie. Vďaka tomu som nadobudla pocit, že sme tím. Klíčila vo mne nádej, že sa z toho spolu dostaneme.

Začala som si veriť. Daniel mi vravel, že som dobrá manželka, matka aj priateľka. Vznikalo medzi nami hlboké puto, a to mi pomohlo byť znovu sama sebou a zotaviť sa.

Daniel vraví, že pri emocionálnych problémoch nestačí vziať plechovku s lepidlom a celé to znovu pozliepať. Je to oveľa komplikovanejšie a vyžaduje si to čas. My sme potrebovali pomoc zvonku. Vďaka nej si začal uvedomovať, akú rolu v tom zohral on, a až potom som ja mohla vstúpiť do procesu uzdravovania.

Ak máš pocit, že ťa tvoj partner emocionálne opustil, porozprávaj sa o tom s niekým. Napíš nám a niekto z nášho tímu sa s tebou spojí, vypočuje ťa a bude ti oporou.

Zdá sa ti všetko akési čierne? Zápasíš s depresiou? Prečítaj si Tánin príbeh: Tlaková níž.